1.
Narodil sa 19. januára roku 1200 v šľachtickej rodine v Kyote (Kjóto) vo štvrti Uji (Udži). Jeho otcom bol pravdepodobne Koga Michichika (Koga Mičičika) (1149 – 1202), jeden z najvplyvnejších ministrov svojej doby a bol hlavným strážcom pečate – Naidaijin (Naidaidžin) v dobe Heian (Heijan) a Kamakura. Jeho matka sa volala Ishi (Iší) a bola z deviatej generácie potomkov cisára Murakamiho. Mohla byť dcérou Fujivara Motofusa (Fudživara Motofusa). Dieťa čoskoro vyniklo svojím umom a tak mu dali meno Monju (Mondžu) – dieťa múdrosti, podľa bódhisattvu Manjushriho (Mandžušri) – stelesnenia múdrosti. Monjumaru už vo svojich troch rokoch čítal okrem iného verše „Knihy Ód“ (Maōshi, Moshi – Maóši, Moši) alebo Zuo Zhuan (od Konfuciusa) na kolenách svojej matky. V siedmich rokov už písal vlastné básne v čínskom jazyku. Keď mal dva roky, stratil otca, ktorý sa stal pravdepodobne obeťou politického atentátu. Keď mal malý Monjumaru osem rokov, jeho matka smrteľne onemocnela. Keď už bolo isté, že zomrie poprosila syna, aby jej sľúbil, že po jej odchode pomôže svetu z utrpenia tým, že sa stane mníchom. Potom ako ju pochovali, bol tak šokovaný stúpajúcim dymom z kadidla na pomníku, ktorý mu pripomenul nestálosť všetkého, že v dome svojho staršieho brata Moroije Matsumotoho (Moroidže Matsumotoho ) začal čítať najťažšie buddhistické traktáty. Tak chcel splniť sľub, ktorý dal svojej matke. Neskôr, nezabúdajúc na udalosti svojho detstva, pri Echizen (Ečizen) ústraní napísal báseň, kde takto spomína na svojich rodičov:
2.
Mutsu no michi
Ochikochi mayou
Tomogara wa
Waga chichi zo kashi
Waga haha zo kashi
Moji spolucestujúci
Stratení na šiestich cestách
Všetci v diaľke
Tu vidím svoju matku,
Tu vidím svojho otca!
3.
V básni Dōgen (Dógen) vidí svojich rodičov vo svete plnom utrpenia a pominuteľnosti. Šesť svetov (šesť ciest) v buddhistickom ponímaní je svet túžob, šiestich svetov existenciálneho strádania (samsáry), kde sa nachádzajú bežní laici, ktorí nepraktizujú učenie prebudených Buddhov. Takto sú „spolucestujúci“ ako otec a matka, v tomto putovaní od narodenia do ďalšieho narodenia, od jedného bytia do druhého, odkázaný na dočasné spolužitie. V tom čase Monjumaruho starší brat Fujiwara Moroie (Fudžiwara Moroie), ktorý bol cisárskym regentom a hlavným radcom, nakoľko adoptoval malého Monjumaruho po smrti matky, snažil sa z chlapca vychovať svojho nástupcu a zasvätil ho do tajov politiky. Keď mal Dōgen trinásť rokov, regent mal už pre neho pripravenú sľubnú kariéru pri dvore. Dōgen, ale utiekol z domu svojho brata a odišiel na horu Hiei (Hiej), kde bola v tom čase hlavná rezidencia školy Tendai (Tendaj). Tam vyhľadal svojho ďalšieho brata, ktorý bol vysokopostavený aristokrat a bol veľkým zástancom buddhizmu. Dōgen ho prosil aby mu umožnil stať sa mníchom.
4.
Brat bol veľmi prekvapený a povedal mu: Tvoj nevlastný otec, ktorý ťa vychováva, bude určite nahnevaný, nie je to problém pre teba? Dōgen odpovedal: Moja matka ma poprosila na smrteľnej posteli, aby som zanechal istotu domova a aby som nasledoval Cestu. A ja si tiež myslím to isté. Takto by som chcel splatiť svoj sľub a prejaviť vďaku svojej matke. Tieto slová dojali jeho brata a rozhodol sa mu vyjsť v ústrety. Nakoniec vo veku trinástich rokov bol Dōgen vysvätený za mnícha na hore Hiei. V nasledujúcom roku začal študovať širokú Cestu Mahayany (Mahajány) a tiež úzku Cestu Hinayany (Hinajány) a rôzne ezoterické smery buddhizmu pod vedením majstra Kóena, opáta kláštora. Ale po roku štúdií začal mať veľké pochybnosti ohľadom jedného bodu výuky: Keď je tak ako hovoria sútry a každá bytosť vlastní Buddhovskú podstatu, prečo musí človek vyvinúť obrovské úsilie a vytrvalosť na realizáciu tejto Buddhovskej podstaty a dosiahnutie osvietenia? Dōgen dúfal, že Kōen bude schopný zbaviť ho týchto pochybností, ale opát nebol schopný na to odpovedať.
5.
Dōgen sa rozhodol, že opustí horu Hiei a nájde niekoho, kto mu upokojí myseľ. Medzi inými navštívil majstra Kōnina, hlavného mnícha kláštora Miidera (Mídera), ktorý aj keď mu nedal odpoveď, tak ho aspoň nasmeroval určitým smerom, povediac: Keď chceš vyjasniť túto vec, choď za majstrom Eisajom (Ésaje), ktorý je opátom v kláštore Kennin (Keňin) a opýtaj sa jeho. Dōgen potom odcestoval do kláštora Kennin Ji (Keňin Dži), ktorý bol centrom Rinzai (Rinziaj) zenu v tom čase. Keď položil otázku majstrovi, ten odpovedal takto: „Ani jeden z Buddhov troch časov si nie je vedomý toho, že vlastní Buddhovskú podstatu. Ale mačky a dobytok sú si toho veľmi vedomí“. Tieto slová veľmi otriasli Dōgenovým svetonázorom a tak sa rozhodol nasledovať majstra Eisaia (Eisaiaj) a učenie Rinzai zenu. Ale nanešťastie v nasledujúcom roku majster Eisai zomrel. Eisai odovzdal Dharmu (Darmu) na sklonku života siedmim žiakom. Jeden z nich bol Myōzen (Mjózen), pri ktorom Dōgen deväť rokov pokračoval v štúdiách. Aj napriek dlhoročnému úsiliu Dōgen cítil, že duchovne ho to úplne
6.
nenaplňuje a tak vo veku dvadsaťtri rokov sa rozhodol, že podnikne cestu do Číny spolu s Myōzenom. V marci roku 1223 opustili Japonsko a v polovici apríla pricestovali do Číny. Medzi mnohými učiteľmi, ktorých Dōgen navštívil, prvý bol Rutan. Potom bol Sicho a ďalší. Po rôznych diskusiách s týmito majstrami a úspešných slovných potýčkach si Dōgen začal namýšľať, že má navrch a že už nenájde ani v Japonsku, ani v Číne zodpovedajúceho partnera k pochopeniu Pravdy. Už bol pripravený vrátiť sa do Japonska, keď ho niekto upozornil na majstra Tendó Nyojōa (Tendó Njodžó) hovoriac, že on je jediný človek v Číne, ktoré mu bolo dané vidieť Cestu. Dōgen síce prijal radu, ale kvôli okolnostiam až o rok mohol uskutočniť, to čo si predsavzal. V tom čase bol majster Nyojō vymenovaný opátom kláštora. Dōgen pri návšteve v slovnej potýčke z majstrom zistil, že tu nemá navrch a už nestačí sledovať a chápať hĺbku majstrovstvo pochopenia, a tak ho prosil, aby bol prijatý za jeho žiaka.
7.
Dōgenov zámer bol, aby dotiahol svoje doterajšie úsilie do úplnosti a preto napísal majstrovi dopis: Moje srdce som už od detstva zasvätil osvieteniu a hoci som hľadal Cestu u rôznych učiteľov doma, dozvediac sa tu a tam niečo o základoch príčiny a dôsledku aj tak som nepochopil konečný cieľ Buddhizmu. Strácal som čas len snahou o pochopenie slov a vonkajších prejavov foriem. Neskôr som vstúpil do kruhu žiakov majstra Eisaia a tam som počul prvýkrát o ceste Rinzai zenu. Potom sme spolu s majstrom Myōzenom podnikli cestu do Číny. Terajším stretnutím s Vami sa otvorila pre nás možnosť pripojiť sa k vašej Sanghe (Sange). Za toto šťastie vďačíme niekdajšiemu požehnaniu. Teraz sa preto obraciam s prosbou na Vás, aby ste vo svojom súcite dovolili mne cudziemu príchodziemu z veľkej diaľky a bezvýznamnému človekovi, že pokiaľ sa chce pýtať ohľadom učenia, aby mal možnosť voľne navštevovať vašu izbu hocikedy a hocijakým spôsobom.
8.
Prosím Vás buďte taký súcitný a dobroprajný a dovoľte mi to. Nyojō prijal Dōgenvú prosbu, že vo dne aj v noci podľa želania môže navštevovať jeho izbu, a bral ho ako otec, ktorý odpustí synovi nejaké tie spoločenské priestupky. Od toho času Dōgen v rôznych úsekoch dňa a noci navštevoval svojho majstra a zúčastňoval sa osobne toho, čo je ďaleko za slovami. Počas jednej nočnej meditácii sa stalo, že majster Nyojō vstúpil do haly a niekoľkých podriemkávajúcich mníchov napomínal slovami: „ cvičením zenu je odhodenie tela a mysle. Nie je potrebné páliť kadidla, robiť poklony, opakovať Buddhovo meno, robiť odpustené ceremónie a čítať sútry, môžete to dosiahnuť samotným sedom“. Pri počutí týchto slov Dōgen zrazu zažil prebudenie. Oči sa mu úplne otvorili. Potom Dōgen vstúpil do majstrovej izby aby potvrdil svoje prebudenie a jeho pravdivosť, zapálil kadidlo a vrhol sa na zem pred svojím majstrom.
9.
- Čo to má znamenať? Opýtal sa Nyojō.
- Zažil som odhodenie tela a mysle -odpovedal Dōgen.
- Pochopiac, že Dōgenove osvietenie je pravé, majster sa ozval:
- Ty si opravdu odhodil telo a myseľ!
- Dōgen ale protestoval:
- Len teraz som pochopil osvietenie, nedajte súhlas len tak ľahko.
- Nedám súhlas, len tak ľahko.
Dōgen ešte stále nie úplne spokojný, vytrval:
- Čo je základom toho vyjadrenia, že nedáte tak ľahko svoj súhlas?
Telo a myseľ sú odhodené, odpovedal Nyojō. Počujúc toto Dōgen s hlbokou vďakou a pokorou sa vrhol na zem ukázajúc, že opravdu prekročil duálnu myseľ. Dōgen po svojom prebudení ešte dva roky pokračoval v cvičení pod vedením svojho majstra. V tradícii Soto zenu je to bežná záležitosť, kde sa prebudenie a prax považujú za rovnaký princíp.
10.
Medzitým jeho niekdajší učiteľ a spolucestujúci, Myōzen vážne ochorel a vo veku štyridsiatich dvoch rokov zomrel. Dōgen cítil, že je čas na návrat domov. V tom čase bol už piaty rok v Číne. Počujúc o jeho rozhodnutí Nyojō mu povedal: pri odovzdaní prebudenia Buddhov treba prekročiť všetky predstavy, ktoré sa týkajú minulosti, prítomnosti a budúcnosti. Treba čisto vidieť, že prebudenie je stále prítomné tu a teraz a nikdy nemajúc konca. Teraz už neostalo nič, čo by som ťa mohol naučiť. Sledujúc toto, v príhodnej chvíli dal na Dōgena pečať Caotung línie patriachov a povedal: S najväčšou úprimnosťou odovzdávam toto Tebe zahraničnému mníchovi. Keď sa vrátiš domov, snaž sa prebudiť myseľ každého človeka v tvojej krajine. Neži v blízkosti veľkých miest, nevyužívaj ochranu bohatých a vplyvných ľudí. Drž sa ďalej od ministrov, vládcov a generálov a ostávaj radšej medzi horami, ďalej od civilizácie. Odovzdaj žiakom podstatu zen buddhizmu a to aj keď len jedinému opravdovému hľadačovi boddhi. Tak sa roku 1227, 18. dňa deviateho mesiaca stal Dōgen 51. patriarchom zenu.
11.
Dōgen v auguste roku 1227 opustil Čínu a s „prázdnymi rukami“ sa vracal domov. Neniesol so sebou žiadne sútry, komentáre ani kultové predmety. Čo niesol so sebou, to bola Buddhova Dharma, tak ako ju dostal od Nyojōa. Keď sa vrátil do Kennin Ji, postaral sa o pohreb Myōzena a pustil sa do napísania svojho prvého diela „ Fukanzazengi“. Zazen je Dharma brána mieru a radosti, písal. Každého povzbudzuje, aby nasledoval Cestu, ktorú vyšliapali Buddhovia a patriarchovia. K Dōgenovy sa dostala správa, že majster Nyojō 17. júla roku 1228 zomrel. Teraz už cítil, že sa naplňuje jeho poslanie – zaviesť do praxe zazen, ale videl že malý Kennin Ji kláštor na to nie je vyhovujúci. A tak sa roku 1230 rozhodol presťahovať do vidieckeho kláštora Antō Ji (Anto Dži), kde sa pustil do písania svojho slávneho diela „Shōbōgenzō“ (Šobogenzo). Po jeho príchode do Antō Ji sa náhle rozrástol počet mníchov, takže bolo treba hľadať vhodnejšie miesto. Podarilo sa obnoviť ruiny jedného kláštora a roku 1233 sa spoločenstvo presídlilo tam. Dōgen ho pomenoval na Kannon – dōri. Tu prišiel v zime roku 1234 Koun Ejō (Koun Edžó ) (1198 – 1280) aby sa stal žiakom Dōgena
12.
a pozdejšie hlavným žiakom a Dharma dedičom v línii patriarchov. Poslaním Ejōa bolo, aby sa staral o všetky písomnosti svojho majstra, zaznamenával prednášky a rôzne výroky majstra. Tento materiál bol potom zhrnutý v diele „Shōbōgenzō Zuimonky“ (Shōbōgenzō Zujmonky). Rady žiakov sa naďalej rozrastali a tak sa Dōgen rozhodol, že postavia jedno ozajstné dojo (dóžó) – meditačnú halu, ktorá bude slúžiť k cvičeniu Cesty. A tak roku 1236 vysvätili Kōshōhōrin-Ji (Kóšóhórin Dži) ako prvý nezávislý zenový kláštor v Japonsku. Ďalšie obdobie bolo veľmi plodné, prišlo veľa nových mníchov aj laikov. Dōgen bol prísny a požadoval veľa, tak ako to robil aj jeho majster Nyojō. Mnísi zo susednej hory Hiei boli čím ďalej tým viac podráždení radikálnym a jednoduchým spôsobom výuky Dōgena a tak došlo až k tomu, že zapálili kláštor v snahe zastaviť Dōgena. Nakoniec musel opustiť toto miesto a našli si nové v malom kláštore Yoshimine (Jošiminé) pri pobreží. Tam bol daimio (daimjó – zemepán) Hatano Yoshishige (Hatano Jošišige), ktorý bol oddaný Buddhizmu a zobral Dōgena pod svojou ochranou.
13.
Nakoniec v Daibucu – Ji (Daibucu – Dži ) našiel Dōgen príhodné miesto na cvičenie. Malý kláštor postavil Yoshishige pre Dōgenove spoločenstvo. O dva roky pozdejšie premenovali kláštor na Eihei – Ji (Eiheij – Dži – kláštor večného mieru) odkazujúc na čínske dejiny éry Eihei, kedy rozkvital Buddhizmus. Po všetkých rôznych ťažkostiach sa Dōgenovy konečne začal napĺňať jeho sen o takom kláštore, kde by sa Dharma šírila všetkým bytostiam na úžitok. Dharma podľa Dōgenovho učenia ďaleko prekračuje hranice všetkých škôl a siekt; On sám dokonca zavrhoval aj to, aby jeho smer učenia bol pomenovaných zenom, alebo Soto zenom. V roku 1247 Dōgen s nevôľou, ale prijal pozvanie generála Hōjō Tokiyoriho (Hodžó Tokijori) a skoro pol roka strávil v Kamakure. Ten mu chcel postaviť nový kláštor, ale Dōgen to odmietol a vrátil sa do Eihei – Ji. Medzi tým sa mu začal zhoršovať jeho zdravotný stav, ale on na to nedbal a ďalej viedol tvrdý výcvik v kláštore a dbal o disciplínu. Ale kvôli zhoršenému zdravotnému stavu bol nakoniec donútený vyhľadať zdravotnú pomoc v Kjóto. Pár týždňov pred odchodom oficiálne vymenoval Ejōa (Edžóa) svojim Dharma dedičom a potom odcestoval. Prešiel rôznymi vyšetreniami, ale už mu nemohli pomôcť. 28. augusta roku 1253 odišiel do nirvány, keď pred odchodom napísal báseň:
14.
Päťdesiatštyri rokov
Som nasledoval cesty nebies
Rozmetajúc všetky prekážky,
teraz poskočím.
Neskutočné!
Odhodiac všetky pripútania,
Živý vstúpim do ríše mŕtvych.
Voľne spracovaný súhrn údajov z knihy Shōbōgenzō Zuimonky od Koun Ejō, následníka Dōgena a 52. patriarchu zenu.
Preložil a spracoval: Ko Shin
Shōbōgenzō – Bendōva
1.Rozhovor o tom, ako urobiť všetko, čo je v našich silách pri praktizovaní cesty Buddhov
Úvod prekladateľa: Bendōwa, najstaršie datované dielo v Shōbōgenzō, začína dlhou úvodnou časťou, ktorá uvádza meditáciu v sede (zazen) do kontextu toho, čo sa v priebehu vekov odovzdávala ako prax buddhizmu a zároveň uvádza Dōgenove dôvody pre napísanie tohto pojednávania. Po nej nasleduje imaginárny dialóg medzi žiakom a Dōgenom ako majstrom, ktorý tvorí jadro rozpravy. Hoci tento diskurz povrchne pripomína katechézu, pretože žiak kladie otázky, na ktoré Dōgen odpovedá, ale v skutočnosti povaha otázok a postoj pýtajúceho naznačujú, že sa tu odohráva niečo viac. V podstate ide o to, že imaginárny žiak, plný nedôvery, vznáša rôzne námietky voči metóde meditácie pokojného sedu, ktorú Dōgen zavádzal v Japonsku a predkladá obavy, s ktorými sa Dōgenovi skutoční žiaci pravdepodobne stretávali alebo by dokonca mohli chovať vo svojich vlastných mysliach. Zjavné prejavy pochybností, ktoré otázky vyslovujú, Dōgen obchádza, odpovedá z mysle meditácie, a tak sa venuje úlohe objasniť nedorozumenie, ktoré je jadrom pochybností pýtajúceho sa. Hoci Dōgenov štýl písania v tomto diele, najmä v jeho úvodnej časti, je jasne literárny, často sa tento formálnejší spôsob komunikácie
prelína s hovorovými výrazmi a farbistými rečníckymi figúrami, ktoré jeho textu dodávajú súcitnú srdečnosť a jemný humor diskusie. Všetci Buddhovia bez výnimky potvrdzujú svoju realizáciu stavu osvietenia tým, že preukážu svoju schopnosť priamo odovzdávať zázračnú Dharmu. 1 Ako stelesnenia Pravdy využívajú neprekonateľnú, nepredstaviteľne zázračnú metódu, ktorá funguje bez námahy. Je to jednoducho metóda, ktorú Buddhovia odovzdávajú Buddhom, bez odchýlok alebo skreslenia, a ich meditatívny stav radosti z pravdy je jej štandardom a mierou. Keď sa potešenie všade, kam prídu, duchovne pomáhať druhým prejavuje a keď sú v takomto stave, zavádzajú túto Svoju metódu – totiž praktizovanie meditácie v sede – za správnu a najjednoduchšiu bránu na vstup na Cestu. Ľudia sú už hojne obdarení Dharmou v každej časti ich bytosti, ale kým nebudú vykonávať cvičenie, neobjaví sa.
1. Odkaz na priamy prenos tvárou v tvár medzi majstrom a žiakom, na rozdiel od odovzdávania Dharmy prostredníctvom prednášok alebo spisov.
2.Shōbōgenzō: O maximálnom úsilí pri praktizovaní cesty Buddhov
A pokiaľ sa to osobne nepotvrdí, neexistuje spôsob, ako by si mohli uvedomiť, To čo Je. Keď to však odovzdávajú iným, stále im to napĺňa ruky až po okraj, lebo, vskutku nerozlišuje medzi „pre jedného“ a „pre mnohých“. Keď Mu dajú hlas, vychádza z ich úst ako príliv, bezhraničný vo svojej hĺbke. Všetci Buddhovia neustále prebývajú v tomto stave, pričom nikdy sa nedržia žiadnej zo svojich myšlienok alebo vnemov, bez ohľadu na to čo vzniká, zatiaľ čo veľká masa vnímajúcich bytostí neustále vníma to, čo je v tomto stave, ale bez toho, aby boli v akejkoľvek situácii úplne bdelé. Ako by som to teraz vysvetlil: usilovné praktizovanie Cesty znamená nechať všetky veci byť tým, čím sú vo svojej podstate, keď do nich vložíte svoju základnú jednotu. To znamená, že budete nasledovať Cestu preč od rozlišujúceho a dualistického myslenia. Keď sa vzdáte tohto typu myslenia a prekročíte jeho hranice, prestanú na vás pôsobiť jeho vplyvy, ktoré podobne ako uzly bambusu, bránia voľnému prechodu, alebo jeho teóriami, ktoré sú spletité ako uzly v borovicovom dreve. V mojom prípade krátko po tom, ako som sa rozhodol hľadať Dharmu, som všade po celej našej krajine hľadal znalého duchovného učiteľa, až som sa náhodou stretol s majstrom Myōzenom z chrámu Kennin – Ji.
Jesenné mrazy a jarné kvety sa rýchlo míňali počas deviatich cyklov, ako som od neho nasával niečo o tradícii Rinzai. Ako hlavný žiak majstra predkov Eisaiho, majster Myōzen sám správne odovzdával neprekonateľnú Buddhovu Dharmu: medzi jeho japonskými súčasníkmi nebol rozhodne nikto, kto by sa mu vyrovnal. Ďalej som sa obrátil k zemi veľkej dynastie Sung (Sunk), aby som vyhľadal duchovných učiteľov na oboch stranách rieky Tchien – Jan (Tšien -Ťan) v provincii Chē – Jiǎng (Če -Ťiang) a spoznal túto tradíciu, ako ju hlása Päť brán. 2. Nakoniec som sa stretol s meditačným majstrom Nyojō na hore Tendō a Veľká záležitosť*, ktorú som sa celý život snažil pochopiť, bola vyriešená. Potom, na začiatku čínskej éry Shō – Tchink (Šó -Ting) (1228), som sa vrátil do svojej rodnej krajiny s úmyslom šíriť Dharmu a zachraňovať cítiace bytostí. Zdalo sa, akoby som na svojich pleciach niesol ťažký náklad, a tak som sa rozhodol počkať na moment, kým nebudem môcť intenzívne podporovať šírenie „opustenia rozlišujúcej mysle“.
2. Narážka na päť v tom čase existujúcich čínskych zenových buddhistických smerov. Dōgen ich identifikuje neskôr v tomto rozprávaní.
3.Shōbōgenzō: O maximálnom úsilí pri praktizovaní cesty Buddhov
Výsledkom bolo, že som sa zatiaľ vznášal ako oblak a nachádzal som si úkryt ako plávajúca trstina, pripravená učiť sa zo zvykov a obyčajov tých, ktorí sú jasnej mysle z minulosti. Napadlo mi však, že by sa mohli nájsť aj takí, ktorí by sa svojou povahou úprimne usilovali o štúdium Cesty bez ohľadu na slávu a zisk, keďže sa snažili považovať bdelosť za svoj hlavný cieľ, ale možno boli nanešťastie zvedení na scestie nejakým falošným učiteľom, takže správne pochopenie pravdy im bolo zbytočne zatajované. V dôsledku toho sa možno bezvýsledne nechali omámiť sebauspokojením, keď boli príliš dlho ponorení do ríše sebaklamu. A tak som sa čudoval, ako by v nich mohlo vzklíčiť a rásť pravé semeno duchovnej múdrosti, aby mali šancu uvedomiť si Pravdu. Hoci som bol ešte len chudobný mních na Ceste, keďže som sa teraz venoval tomu, aby som sa nechal unášať ako oblak a vznášal sa ako trstina, na ktorom vrchu alebo pri ktorej rieke by ma mohli hľadať? Kvôli mojim pocitov ľútosti nad týmito ľuďmi som sa tu podujal napísať, čo som videl a dozvedel sa o zvykoch a praktikách v čínskych zenových kláštoroch, ako aj zachovať odovzdávanie toho, čo môj duchovný učiteľ chápal ako najhlbší cieľ a tým šíriť pravú Dharmu buddhizmu. Dúfam že to, čo nasleduje, je skutočný vnútorný význam tohto. Ako to povedal môj učiteľ, ctený Veľký majster Shakyamuni (Šákjamuni), zatiaľ čo so svojím
zhromaždením na indickom Supom vrchu, odovzdal Mahākāśyapa (Mahakašjapovi) túto Dharmu, ktorú potom predok za predkom správne odovzdával ctihodnému Bodhidharmovi (Bódhidarma). Tento ctihodný sa vydal na vlastnú päsť do Číny, kde odovzdal Dharmu veľkému majstrovi Ekovi. Bolo to po prvýkrát, čo odovzdávanie Buddhovej Dharmy prišlo do východných krajín. Nakoniec dosiahol šiesty čínsky predok, majster meditácie Daikan Enō (Dajkan Enó), to čo priamo odovzdal týmto spôsobom. Pravá Buddhova Dharma potom prúdila cez krajinu Han, pričom jej hlavný cieľ bol odhalený bez zapletenia sa do sektárskych alebo scholastických záujmov. Časom mal šiesty predok dvoch duchovných nasledovníkov: Nangaku Ejō (Nangaku Edžó) a Seigen Gyōshi (Sejgen Gjóši). Keďže obaja mali Buddhovu pečať * boli rovnako duchovnými vodcami pre ľudí a nebeské bytosti. S rozšírením týchto dvoch vetiev sa Päť Brán poučenia otvorilo. Sú to Hōgen (Hógen), Igyō (Igjó), Sōtō (Sótó), Ummon, a Rinzai (Rinzaj). V dnešnej Číne v období Sungov (Sunkov) je len tradícia Rinzai rozšírená po celej krajine. Hoci týchto päť mníšskych rodín sa líši, stále predstavujú jedinú pečať Buddhovho Učenia. Od druhej polovice dynastie Han (približne 3. storočie pred n. l.) tiež všetky druhy náučných kníh zanechávali v Číne svoju stopu; hoci prenikli do celej krajiny, ešte nebolo známe, ktoré z nich sú vhodnejšie.
4.Shōbōgenzō: O maximálnom úsilí pri praktizovaní cesty Buddhov
Po tom, čo majster predkov Bodhidharma prišiel zo západu, okamžite odrezal pri koreňoch všetky spletité liany verbalizovaného zmätku a nechal pravú, čistú Buddhovu Dharmu šíriť sa v zahraničí. Úprimne sa modlím, aby sa to isté stalo aj v našej krajine. Ako povedal aj môj majster, všetci Buddhovia, ako aj všetci predkovia, majú Buddhovu Dharmu ako svoje obydlie. Všetci nielen sedeli vzpriamene vo svojom meditatívnom stave radosti z Pravdy, ale tiež umiestnili prikázania v praxi, a tak prijali túto kombináciu ako presnú a istú Cestu k prebudeniu do Pravdy. Tí v Indii a Číne, ktorí zažili prebudenie, sa tiež prispôsobili tomuto prístupu. Ten je založený na tom, že majster priamo odovzdáva žiakovi v súkromí túto zázračnú metódu a ten si zachováva jej skutočný vnútorný význam. Keď v našej tradícii hovoríme o správnom odovzdávaní Buddhovo Učenia tak toto odovzdávanie je „najlepšie z najlepších“. Od okamihu, keď sa žiak stretne tvárou v tvár s tým ktorý má byť jeho duchovným priateľom a vedomým učiteľom, nie je potrebné aby žiak obetoval kadidlo, robil poklony, spieval mená Buddhov, robil asketické praktiky a pokánie alebo recitoval písma. Učiteľ jednoducho nechá žiaka vykonávať čistú meditáciu, až kým nenechá svoje telo a myseľ odpadnúť. Aj keď to môže byť len na chvíľu, tak keď niekto počas sedenia v meditácii, umiestni na svoje tri
druhy tela pečať Buddhu, jeho vôľové činnosti – činnosti tela, reči a myšlienok – celý vesmír a všetko v ňom sa stáva a je Buddhovou pečaťou; celý priestor, sa stáva osvietením a je ním. Výsledkom je, že všetci Buddhovia, ako stelesnenia Pravdy, zažívajú pocit svojej radosti z Dharmy ich vlastnej pôvodnej prirodzenosti a úžasná nádhera ich realizácie Cesty sa pre nich osviežuje. Okrem toho sa všetky vnímajúce bytosti všade na svete a vo fyzickom vesmíre – a v ktoromkoľvek zo šiestich svetov* existencie kde sa nachádzajú, vrátane troch nižších svetov – stávajú v tom okamihu jasné a čisté v tele a mysli, pretože potvrdzujú základ svojho veľkého oslobodenia a odhaľujú svoju pôvodnú tvár. V tej chvíli si všetky veci uvedomia, ako potvrdenie Pravdy ktorá skutočne je. Všetko spolu používa svoje telo tak, ako to robí Buddha, rýchlo a jedným skokom prekročí hranice akéhokoľvek „správneho“ chápania, aby sa vzpriamene posadil ako Buddha pod stromom Bodhi (Bódi). V jednom okamihu sa všetko zmení na bezkonkurenčné Veľké koleso Dharmy, keď sa otvára a dáva výraz hlbokej Múdrosti, ktorá je z Najvyššieho, z Nestvoreného. Navyše sa títo rovnako plne osvietení obracajú späť do šiestich svetov existencie, aby osobne putovali cestou poskytovania pomoci neviditeľnými spôsobmi.
5.Shōbōgenzō: O maximálnom úsilí pri praktizovaní cesty Buddhov
V dôsledku toho tí, ktorí sedia v meditácii, bezpochyby odpadnú od tela a mysle a oslobodia sa od svojich predchádzajúcich zmätených a poškvrňujúcich myšlienok a názorov, aby si osobne uvedomili, čo je vrodená Dharma Buddhu .Teda v každom cvičisku každého Buddhu ako stelesnenia Pravdy, dielo Buddhov nachádza vyjadrenie a je uvádzané do praxe až do najmenších detailov, pretože vytvárajú pre ostatných široko-ďaleko okolnosti, ktoré im pomáhajú prekročiť pojem „byť Buddhom“, a to prostredníctvom ich energického presadzovania učenia, že človek ide ďalej a vždy sa stáva Buddhom. Práve v tejto chvíli krajiny so svojimi stromami a trávami, ako aj múry a ploty s ich dlaždicami a kameňmi, sú všetky vnímané ako vykonávajúce prácu Buddhov. A v dôsledku toho všetci, ktorí prospešne duchovne znášajú akékoľvek búrky a záplavy ktoré sa môžu vyskytnúť, budú dostávať vedenie a pomoc neviditeľným spôsobom od hlbokých a nevyspytateľných pokynov Buddhov a budú vyjadrovať svoje vrodené pochopenie, ktoré je vždy dôverne spojené s Pravdou. 3 Pretože osoby, ktoré takéto záplavy a ohnivé búrky prijímajú a prospešne duchovne využívajú všetci s radosťou prijímajú od Buddhov poučenie a vedenie o svojich vrodených schopnostiach. Tí, ktorí s takýmito osobami prebývajú a sú duchovne oboznámení s nimi, si zasa vzájomne poskytujú neobmedzené, nekonečné cnosti Buddhov a spôsobujú, že neprestajná, úžasná, nezmerná Dharma Buddhov,
sa šíri široko-ďaleko, až kým sa nerozšíri po celom vesmíre, vo vnútri aj navonok. Avšak tieto osoby, o ktorých hovorím, nie sú držané v temnote tým, že sú zakliate do svojich zmyslov, pretože si ihneď uvedomujú Pravdu tým, že v tichu svojej meditácie na nič nemyslia. Ak sa ako obyčajní ľudia bežne domnievajú, že duchovná prax a osobná realizácia sú dva rôzne druhy vecí, potom by sa každá z nich dala vnímať a rozpoznať oddelene od tej druhej. Ak by sa niekto zaplietol do svojich zmyslových vnemov a intelektuálneho chápania, nebude sa nachádzať v „oblasti osvietenia“, pretože oblasť osvietenia je mimo dosahu klamného, rozlišujúceho vedomia. Okrem toho, aj keď uprostred ticha meditácie niekto prežíva – nielen subjektívne v srdci a mysli, ale aj objektívne vo vonkajších podmienkach – „vstup do realizácie“ prikročením prebudenia k Pravde“, pretože sa nachádza v oblasti rozkoše z Pravdy, necíti sa a nenaruší ani jediná smietka prachu, ani nerozbije aspekt „jednoty so všetkými vecami“.
3.“Búrky a záplavy'“ sa vzťahujú na všetko, čo nás postihne fyzicky, psychicky alebo duchovne čo nám hrozí, že nás „prevalí“ alebo zaplaví. Avšak, ako poznamenáva Dōgen, aj tieto zdanlivo negatívne a deštruktívne udalosti môžu mať duchovný prínos, keď sa skúmajú z pohľadu meditácie.
6.Shōbōgenzō: O maximálnom úsilí pri praktizovaní cesty Buddhov
Súčasne ďalekosiahle diela Buddhu vytvárajú Buddhovu hlbokú múdrosť a zázračné pokyny a vedenie. V žiadnom okamihu nie je vegetácia ani zem, z ktorej pramení – čo sú miesta, ktoré táto inštruktážna Cesta dáva – prestávajú vysielať veľkú žiaru, keď dávajú výraz hlboko jemnej Dharmy. „Vegetácia“ aj „steny“ jasne a účinne umožňujú hlásať Dharmu vo svete v záujme všetkých foriem vnímajúcich bytostí, či už bežných myslí alebo prebudených. 4 Všetky formy vnímajúcich bytostí, prebudené alebo neprebudené, ju vždy vyjadrujú v záujme „vegetácie“ a „stien“. V ríši, kde vlastné prebudenie prebúdza ostatných, od samého okamihu, keď vám je poskytnutá osobná istota a nie ste už na ničom závislý a keď vaša osobná istota začne fungovať, musíte dbať na to, aby to nikdy neprestalo. 5 To je dôvod, prečo aj meditácia len jedného človeka v jednom čase sa harmonizuje so všetkými formami bytia a je s nimi v jednote, pretože pokojne preniká všetkými časmi. Takto v rámci nevyčerpateľného fenomenálneho sveta, naprieč minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou, meditujúci vykonáva nekonečnú prácu, keď poučuje a vedie ostatných na Ceste Buddhov. Je to tá istá prax, v ničom sa nelíšiaca pre všetkých, rovnako ako je rovnaká realizácia a osobné dosvedčenie všetkými. Nie je to len prax jednoducho sedenia: je to „udieranie do neobmedzeného priestoru a počúvanie jeho ozveny“, čo je jeho nepretržitý, nádherný hlas pred a po údere paličkou na zvon. Ale sa neobmedzujte len na to! Každý má svoju vlastnú pôvodnú tvár, ako aj svoj vlastný výcvik a prax, ktoré sú mimo dosahu ľudskej špekulácie.
Musíte si uvedomiť, že aj keby všetci Buddhovia, ktorí sú nezmerateľní ako piesok Gangy, by vykonávali svoje duchovné sily a pokúsili sa zmerať meditáciu jediného človeka pomocou Buddhovej prebudenej múdrosti, neboli by schopní dosiahnuť jej hranice, nech by sa snažili akokoľvek.
❀
Teraz ste počuli, aké veľké a rozsiahle sú cnosti a duchovné zásluhy tejto meditácie v sede.
4. Pojem „vegetácia“ tu označuje všetky veci (fyzické i nefyzické), ktoré sú organické alebo rastú, a „steny“ na všetky veci, ktoré sú anorganické alebo vyrobené.
5. „Osobná istota“, o ktorej hovorí Dōgen, by sa nemala zamieňať s nejakou rigidnou a neústupnou „istotou“, ktorá môže vyplývať z intelektuálnej špekulácie, z trvania na „logickej nutnosti“, náboženskej dogmy, osobného klamu atď. Na rozdiel od Dōgenovej osobnej istoty, ktorá vyplýva z priamej, úprimnej a nezištnej duchovnej skúsenosti, je takáto strnulá „istota“ charakteristická pre oblasť, v ktorej sa klamlivé myslenie pokúša prinútiť ostatných, aby prijali to, čo je klamlivé. a nie ste už na ničom závislý.
7.Shōbōgenzō: O maximálnom úsilí pri praktizovaní cesty Buddhov
Avšak niekto, kto je zmietaný pochybnosťami, môže sa opýtať: „Keďže existuje mnoho brán do Buddhovho Učenia, prečo sa namáhať len meditáciu v sede? “ V odpovedi by som zdôraznil: „pretože je to správny a najjednoduchší spôsob toho, čo Buddha učil. „Potom sa môže opýtať: “ prečo je to jediný správny a priamy spôsob? „Tu by som zdôraznil: „Nepochybne, ctihodný Veľký majster Shakyamuni to odovzdal ako priamu a najvybornejšiu metódu na realizáciu Cesty, a tí, ktorí stelesňujú pravdu v troch súčasných svetoch, majú rovnakú realizáciu a budú realizovať Cestu prostredníctvom meditácie v sede. Preto ju odovzdávajú z generácie na generáciu ako správnu a najpriamejšiu bránu k Dharme. Nielen to, indickí a čínski predkovia všetci realizovali Cestu meditácie v sede, preto som ju teraz označil za správnu bránu pre tých, ktorí sú v ľudskom aj nebeských svetoch. „Potom sa môže opýtať: „Keďže to závisí od toho, či niekto dostane správny prenos, alebo na tom, či sa bude pýtať na dôkazy, ktoré zanechali predkovia tak skutočne tieto sú mimo dosahu bežných ľudí, ako som ja. Avšak čítanie písiem a recitovanie mien Buddhov samo o sebe môže byť určite príčinou pre duchovné prebudenie človeka. Nevidím zmysel v tom, aby sme len nečinne sedeli a nič nerobili,
tak ako sa dá na takúto metódu spoliehať pri dosahovaní duchovného prebudenia? “ Chcel by som zdôrazniť: “ To, že by ste teraz mali považovať hlboký meditačný stav všetkých Buddhov a bezkonkurenčnú veľkú Dharmu za nezmyselné „nečinné sedenie a nič nerobenie“ z teba robí toho, kto hanobí Veľký voz (Mahayanu) tvoj klam je rovnako hlboký ako toho kto hovorí: „Nie je žiadna voda,“ zatiaľ čo sa topí v obrovskom mori. Našťastie všetci Buddhovia už sedia pokojne v meditatívnom stave, ktorý je dokonalým potešením z Pravdy. Či to nevytvára obrovské duchovné zásluhy? Žiaľ, tvoje oko ešte nie je otvorené a tvoja myseľ je stále v stave ako by si bol opitý. „Pravda, ríša Buddhov je úžasná a presahuje moc intelektu pochopiť, to čo človek, ktorému chýba viera a skromnosť v duchovnom chápaní, nemôže pochopiť! Iba ten, koho pripravenosť a skutočná viera je veľká, je schopný ľahko vstúpiť na Cestu. Ten, ktorého viera je nulová, dokonca aj keď sa mu dostane poučenia, ťažko ho prijme. Na božskom Supom vrchu, boli tí, ktorým Shakyamuni povedal, že môžu odísť, ak si to želajú, zatiaľ čo On prednášal Dharmu. Všeobecne povedané, ak vo vás vznikne skutočná viera v srdci, budete môcť cvičiť a praktizovať, ako aj vyhľadať majstra, aby ste mohli študovať.
8.Shōbōgenzō: O maximálnom úsilí pri praktizovaní cesty Buddhov
V opačnom prípade táto vaša viera čoskoro zanikne a, žiaľ Dharma z minulosti vás prestane obohacovať. Okrem toho si nie som istý, či naozaj vieš, v čom spočíva cnosť vykonávania takých služieb, ako je recitovanie písma a spievanie mien Buddhov. Iba pohybovať jazykom a nechať svoj hlas, aby sa rozliehal, mysliac že to bude mať zásluhu a cnosť práce Buddhu, je úplne úbohé. V porovnaní s Buddhovou Dharmou je to ďaleko od nej a zavedie vás to len nesprávnym smerom. „Otvoriť náboženský text“ navyše znamená, že si sami objasníte to, čo Buddha učil ako zásady pre výcvik a prax v oboch „náhlych prístupoch“, ako aj v „postupnom prístupe“. 6 Keď budete vykonávať výcvik a prax tak, ako učil, bezpochyby vám to pomôže dosiahnuť duchovnú istotu. V porovnaní so zásluhami, ktoré si skutočne uvedomíte pri realizácii osvietenia teraz, vynaloženie duševného úsilia pri uvažovaní o veciach je ničím. Hlúpe používanie úst na opakovane niečoho tisíckrát v snahe dosiahnuť Cestu Buddhov je ako veriť, že sa dostanete na juh jazdou vozom na sever. Je to tiež ako keď sa niekto snaží vložiť hranatý kolík do okrúhlej diery. Niekto, kto číta pasáže v náboženských dielach a pritom zostáva v temnote o Ceste duchovného vzdelávania, je niekto, kto navštívil lekára a nedodržuje to, čo mu lekár predpísal. Čo z toho môže mať?
Udržiavať zvuk nepretržite vychádzajúci z úst je ako jarný deň – a nočné kvákanie žaby na ryžovom poli: nakoniec to tiež neprináša žiadny úžitok. O čo viac to platí pre tých, ktorí sú hlboko oddaní svojim bludom a túžia po sláve a zisku. Takéto veci je ťažko opustiť, pretože sklon takýchto osôb k úspechu a ich chamtivosť siaha naozaj hlboko! Keďže ľudia tohto druhu existovali aj v minulosti, je určite pravdepodobné, že existujú aj v dnešnom svete, čo je veľmi smutné! Musíte pochopiť, že cvičenec, ktorý sa pustil srdcom aj mysľou osobne potvrdzovať Pravdu, bude v súlade s majstrom v našej tradícii – to znamená s tým, kto realizoval Cestu a má jasnú myseľ – ako praktizovať, a prijal odovzdanie úžasnej Dharmy siedmich Buddhov,*a tak vychádza na povrch pravý význam a účel tejto Dharmy a bude zachovaná.
6.“Náhle a postupné prístupy“ nie sú to isté ako náhle verzus postupné osvietenie. „Náhly prístup“ je prebudenie k pravde prostredníctvom praxe pokojnej meditácie rozjímania, ktorá je opustením všetkého a sedením v čistej viere a dôvere vo večné. Pri „postupnom prístupe“ cvičiaci pracuje na očistení svojej karmy a objasňuje veci uplatňovaním prikázaní na všetky svoje činy.
9.Shōbōgenzō: O maximálnom úsilí pri praktizovaní cesty Buddhov
To je viac než to, čo vedia učenci písma, ktorí študujú iba slová preto zanechajte pochybnosti a bludy a robte všetko, čo je vo vašich silách, aby ste praktizovali Cestu vykonávaním meditácie v sede podľa pokynov skutočného majstra, a aby ste si mohli sami uvedomiť meditačný stav všetkých Buddhov, a ich radosť z Pravdy. „Potom sa môže spýtať: „Tradícia Tendai, ktorá je založená na Lotosovej sútre, tak ako aj Kegonská tradícia, ktorá je založená na Avatamsakovej sútre, ktoré boli prinesené do našej krajiny, sa považujú za základné tradície Mahájánového* Buddhizmu, nehovoriac o tradíciách, ako je napr. Shingon (Šingon), ktorú Kongosattovi osobne odovzdal Tathāgata Vairocana* (Tatágata Vairočana* a odovzdávala sa z generácie na generáciu z majstra na žiaka usporiadaným spôsobom. Hlavnou podstatou toho, o čom tieto tradície hovoria, je že „naša myseľ je Buddha“ a že „táto naša myseľ vytvára Buddhu“, a uvádzajú správne vnímanie piatich Dhyān (dhján) Buddhov, 7 ktoré sa realizuje počas jediného sedenia bez toho, aby sme museli stráviť mnoho eónov cvičením. Iste, tieto treba považovať za najvznešenejšie z Buddhových učení. Čo je teda také vynikajúce na výcviku a praxi, o ktorých hovoríte, že neberiete ohľad na tieto učenia a usilujete sa len o svoju vlastnú metódu? „Zdôraznil by som: “ Mal by si pochopiť, že v rámci Buddhovho rodu sa nevedú spory o „nadradené“ alebo „podradné“ učenia a nevyčleňujú sa Dharmy ako povrchnejšia alebo hlbšia.
Mali by ste sa jednoducho snažiť rozpoznať pravé od falošného pri cvičení a praxi. Niektorí, ktorých priťahuje prírodné prostredie hôr a vody s rastlinami a kvetmi, prúdili odtiaľto na Ceste Buddhov. Iní, zatiaľ čo zhromažďovali v rukách pôdu s pieskom a kamienkami, zachovali pečať Buddhu. O koľko viac sú nespočetné obrazy, ktoré zapĺňajú vesmír, prekonané ďalekosiahlymi slovami Buddhu a ktoré sú o to bohatšie! Otáčanie Veľkého kolesa Dharmy je obsiahnuté v každom jednom zrnku prachu. Preto je veta ako „Tvoja myseľ je samotný Buddha“, tým ako mesiac na vode a preto je dôležitá. Sedenie v meditácii sa samo stáva Buddhom a je ako odraz v zrkadle. Nenechajte sa popliesť alebo zaujať šikovným používaním slov. Aby ste mohli teraz pokročiť vo svojom výcviku a v okamihu dosiahli osvietenie, ukážem vám zázračnú Cestu, ktorú priamo odovzdali Buddhovia a predkovia, a robím to preto, aby ste sa stali skutočnými nasledovníkmi Cesty.
7. Päť Dhyān (dján) Buddhov je päť veľkých Buddhov múdrosti, z ktorých každý predstavuje určitý aspekt kozmického Buddhu. Títo buddhovia sú:Vairocana (Vairočana) – večný Buddha; Akshobya (Akšobya) – Nepohyblivý Buddha; Ratnasambhava (Ratnasambava) – z Klenotu zrodený Buddha; Amitabha (Amitaba) – Buddha nezmerného svetla; Amoghasiddhi (Amoghasiddi) – Nebojácny Buddha;
10.Shōbōgenzō: O maximálnom úsilí pri praktizovaní cesty Buddhov
Okrem toho odovzdávanie Buddhovej Dharmy musí byť vykonávané majstrom našej tradície, ktorého osobné prebudenie bolo potvrdené. Učenci, ktorí sa zaoberajú čítaním slov, nie sú vhodní na to, aby slúžili ako učitelia a sprievodcovia: oni sú ako slepý, ktorý sa snaží viesť slepého. Všetci, ktorí sú teraz z našej tradície, kde sa riadne odovzdávanie Buddhov a predkov uskutočňuje, si vážia a ctia odborného sprievodcu, ktorého realizácia Cesty bola potvrdená a vkladajú do neho svoju dôveru ako do strážcu Buddhovej Dharmy. Z tohto dôvodu, keď bytosti – viditeľné aj neviditeľné – prichádzajú k nemu aby prijali útočisko, alebo keď arhatovia (aratovia)* hoci už požívajú plody realizácie osvietenia, sa ho prídu opýtať na Dharmu, tento majster nikdy nezabudne poskytnúť pomocnú ruku pri objasňovaní toho, čo leží na dne ich sŕdc. Keďže je to niečo neslýchané v smeroch, ktoré ponúkajú iné náboženstvá, žiaci Buddhu by mali študovať práve Buddhovu Dharmu. Taktiež by ste mali mať na pamäti, že aj keď od začiatku nie sme v momentálnom neprekonateľnom osvietení hoci ho máme k dispozícii pre naše potešenie a využitie, nedokážeme tomu uveriť, a tak si zvykneme zbytočne vyvolávať rozlišujúce myšlienky a osobné názory a naháňať sa za nimi akoby boli niečím skutočným, a potkýnajúc sa, smutne odpadávame z Veľkej Cesty. Naše spoliehanie sa na tieto myšlienky a názory, sú mnohé a rozmanité iluzórne
„kvety na oblohe“, ktoré vytvárame. Neponárajte sa do úvah ani sa v nich nezasekávajte ako nad dvanástimi štádiami závislého vzniku alebo dvadsiatimi piatimi druhmi existencií vo svete túžby, formy a mimo formy, ani nešpekulujte o troch alebo piatich vozidlách, alebo o tom, či Buddha existuje alebo nie. Ak sa budete riadiť takýmito myšlienkami a názormi, nebudete schopní uvažovať o správnej Ceste pre výcvik a praktizovanie Buddhovej Dharmy. A napriek tomu, keď, v tejto chvíli v súlade s Buddhovou pečaťou všetko opustíte a budete úprimne sedieť v meditácii, prekročíte hranice stanovené akýmikoľvek obavami, ktoré ste mohli mať z toho, či ste boli oklamaní alebo osvietení. Nezainteresovaní v tom či je Cesta svetská alebo posvätná, budete prechádzať sférami, ktoré presahujú bežné myslenie, a budete sa tešiť z Veľkého osvietenia. Ako sa môžu tí, ktorí sú chytení do sietí a osídiel slov, vyrovnať takému, ako je tento?“ Ďalej sa môže opýtať: “ Spomedzi troch tradičných spôsobov duchovného učenia, je štúdium meditatívneho sústredenia medzi šiestimi bodhisattvovskými (bódisattvovskými) praktikami najdokonalejšou metódou. Pretože ich študovali všetci bódhisattvovia * od chvíle, keď sa ich srdcia prvýkrát otvorili túžbe realizovať osvietenie a boli súčasťou výcviku a praxe pre každého, či jasných či tupých, bez výnimky.
11.Shōbōgenzō: O maximálnom úsilí pri praktizovaní cesty Buddhov
Táto meditácia v sede, o ktorej teraz hovoríte a ktorú možno zahrnúť ako jednu z foriem, je fakt, ale čo vás vedie k tomu, aby ste tvrdili že sú v nej zhromaždené všetky pravé učenia Tathagatu (Tatágatu)? „Poukázal by som na to: “ Táto vaša otázka vznikla preto, že toto bezkonkurenčné Veľké učenie Tathagatu, ktoré je Pokladnicou oka pravého učenia o jednej veľkej veci, pre ktorú sa cvičíme, bola daná zenovej škole. 8 Musíte si však uvedomiť, že tento názov vznikol najprv v Číne a potom sa rozšíril na východ; v Indii bol neznámy. Začalo sa to tým ,že veľký majster Bodhidharma strávil deväť rokov „tvárou v tvár k stene“ v chráme Shorin – Ji (Šórin-Dži) na hore Sūzan (Súzan). Mnísi ani laici sa ešte nedozvedeli o Buddhovej pravdivej Dharme a tak ho nazývali Brahmanom, ktorý zo sedavej meditácie (zazen) robí svoj hlavný zámer. Neskôr sa všetci jeho potomkovia v priebehu generácií neustále venovali meditácii v sede. Zmätení laici, keď to videli, nechápali o čo vlastne ide, a hovorili o tom všeobecne ako o „zazene (meditácií v sede)“. V súčasnosti sa to vypúšťa a hovorí sa o nej jednoducho ako o „zenovej škole“. Ale jej srdce a duch sú jasné vďaka rozsiahlym výrokom predkov. Nie je to niečo, čo by sa malo porovnávať alebo zaraďovať do skupiny kontemplatívných sústredení alebo meditácie, o ktorej sa hovorí v šiestych bodhisattvovských praktikách alebo v troch Cestách učenia. To, že táto Buddhova Dharma bola autenticky odovzdaná od majstra na žiaka nebolo tajomstvom pre žiadnu generáciu. Už dávno, na zhromaždení na Supom vrchu, to bolo vyjavené len ctihodnému Mahakashyapovi, keď mu Tathagata zveril túto Dharmu –
ktorá je Pokladnicou oka pravého učenia a podivuhodného srdca Nirvány – ako svoje bezkonkurenčné Veľké učenie. A tomuto obradu osobne svedčili zástupy nebeských bytostí, ktoré v súčasnosti prebývajú v nebeských svetoch a treba jej dôverovať. Keďže Buddhova Dharma je vo všeobecnosti niečo, čo zástup nebeských bytostí vždy a všade chrání, zásluhy ich činov nikdy nezanikajú. Bez akýchkoľvek pochybností by ste mali uznať, že táto prax je úplná a celá Cesta Buddhovej Dharmy: nie je nič, s čím by sa dala porovnať.“
8. Zenshū (Zenšú), ktoré sa tu vykresľuje ako „zenová škola“, má v Dōgenovom texte význam, ktorý nie je v preklade zrejmý. Odovzdávanie shū (šú) ako „škola“ môže byť trochu zavádzajúce, ak sa čitateľovi naznačuje niečo akademické alebo filozofické. Na druhej strane, použiť výraz „sekta“ môže vyvolávať asociácie s kresťanským sektárstvom. Na niektorých iných miestach som použil slovo „tradícia“, aby som sa vyhol obom nedorozumeniam. Dōgen o niekoľko viet ďalej výslovne prezrádza, že toto slovo chápe ako synonymom pre mune, „hlavný bod alebo zameranie“; to znamená, že zenshū sa vzťahuje na tých, ktorí robia zazen (meditáciu) a je stredobodom ich výcviku, rovnako ako tí, ktorí sa venujú kengoshu (kengonšú). Sútra (Písmo Avatamsaka) je jadrom ich praxe.
12.Shōbōgenzō: O maximálnom úsilí pri praktizovaní cesty Buddhov
„Potom sa môže opýtať: “ Zo štyroch spôsobov telesnej polohy v Buddhovej rodine – a to státie, chôdza, sedenie a ležanie – prečo leží celé bremeno praxe len na sedení a hovoríte o dosiahnutí istoty a vstupe do Buddhovstva podporovaním meditatívneho rozjímania? „Chcel by som zdôrazniť: “ Spôsoby, ktorými sa všetci Buddhovia v minulých vekoch, jeden po druhom cvičili a praktizovali, a ktorými dosiahli istotu a vstúpili do Buddhovstva, nie je možné poznať do úplných podrobností. Ak sa pýtate aká je pre to autorita, mali by ste pochopiť, že to, čo tí v rodine Buddhov používali, je autoritou. Nemusíte hľadať autoritu mimo tejto autority. Jednoducho povedané, na chválu tejto praxe predkovia a majstri povedali, že meditácia v sede je bránou k ľahkosti a radosti. Z toho môžeme usudzovať, že, spomedzi štyroch spôsobov telesnej polohy je najľahšia a najradostnejšia. Ba čo viac, nebol to spôsob praktizovania len pre jedného alebo dvoch Buddhov: toto je spôsob pre všetkých Buddhov a všetkých predkov. „Potom sa môže opýtať: „Pripusťme, že niekto, kto ešte jasne nepochopil čo je Buddhova Dharma, si môže byť istý tým, že bude usilovne vykonávať sedavú meditáciu. Ale čo tí, ktorí už majú jasno v tom, čo je Buddhové pravé Učenie? Čo by mohli očakávať od meditácie v sede? „Chcel by som zdôrazniť: „Keďže sa hovorí, že by sme nemali diskutovať o svojich snoch pred tými, ktorí sú zmätení, alebo zbytočne vkladať
veslá do rúk drevorubača, 9 nie som ochotný odpovedať na vašu otázku priamo. Napriek tomu je tu isté poučenie, ktoré vám môžem poskytnúť. Ak si teda myslíte, že prax a realizácia sú od seba oddelené je to nebuddhistický názor alebo nepochopenie Cesty. V buddhizme je prax a realizácia úplne jedno a to isté. Pretože ide o prax založenú na duchovnom prebudení práve v tomto okamihu, je usilovný tréning, ktorý pramení z nášho počiatočného rozhodnutia hľadať Cestu, samo o sebe vrodenou istotou.
9. Dōgenova prvá analógia vychádza z čínskeho príslovia: „Nezdieľaj svoje sny s bláznom“, ale bolo upravené tak, aby sa to vzťahovalo na diskusiu o skúsenostiach, ktoré sú zatiaľ mimo súčasnú úroveň priameho chápania pýtajúceho sa. Druhá analógia je viac explicitnejšia: človek nediskutuje o takýchto záležitostiach, pretože je to ako dávať nástroje niekomu, kto ich nemôže použiť. Ďalej, „drevorubač“ je zenový termín používaný pre mnícha, ktorý ešte nemal kenshō (kenšó) (t. j. prežívanie vlastnej Buddhovskej prirodzenosti) a stále pracuje na odrezávaní svojich karmických sklonov od koreňov, zatiaľ čo „veslo“ je narážka na nástroje, ktoré potrebuje ten, kto sa prebudil do svojej pravej prirodzenosti, aby pomohol previezť ostatných na druhý breh.
13.Shōbōgenzō: O maximálnom úsilí pri praktizovaní cesty Buddhov
Z tohto dôvodu učíme, že by ste nemali mať v mysli žiadne očakávania osvietenia ako niečoho mimo praxe, pretože táto prax vás priamo nasmeruje k vašej vlastnej pôvodnej, podstate. „Keďže táto podstata je duchovne prebudená a už existuje vo vnútri praxe, nebude poznať žiadne hranice. Keďže prax už existuje v duchovne prebudenej podstate, vaša prax bude bez začiatku. Takto Tathagata Shakyamuni a ctihodný Makakashō (Makakasó) riadili svoju prax, ktorá bola založená na duchovne prebudenej podstate. Veľký majster Bodhidharma a vznešený predok Daikan Enō boli podobne „vytrhnutí a potácali sa“ svojou praxou založenou na duchovnej bdelosti. Také sú znaky človeka, ktorý prebýva v Buddhovej Dharme a drží sa jej. „Prax, ktorá nie je oddelená od toho, že ste duchovne bdelí, už existuje. Je to naším šťastím, že nám bola táto zázračná prax odovzdaná individuálne a bola usilovne vykonávaná s postojom mysle, ktorý v nás najprv prebudí túžbu hľadať Pravdu. Je dôležité dospieť k tomuto duchovne prebudeného stavu, ktorý je naším vrodeným „nestvoreným“ základom. Buďte si vedomí toho, že Buddhovia a predkovia opakovane učili, že nesmieme poľaviť vo svojom výcviku a praxi, aby sme nepoškvrnili svoje vrodené osvietenie, ktoré je neoddeliteľné od našej praxe. Ak sa zbavíte akejkoľvek myšlienky „robím úžasnú prax“,
vaše vrodené osvietenie sa naplní. Ak sa očistíte od akejkoľvek myšlienky „som osvietený“, táto zázračná prax bude pôsobiť v celej vašej bytosti. „Ďalej, keď som bol v krajine veľkej dynastie Sung, to, čo som videl vlastnými očami všade vo všetkých zenových kláštoroch, bola meditačná sieň s päťsto alebo šesťsto jedincami alebo až dvomi tisícami mníchov, ktorí pokojne vo dne v noci pokračovali v meditácii zazen. Keď som sa týchto majstrov opýtal na našu tradíciu – teda tých, ktorým bola odovzdaná pečať Buddhovej mysle a slúžili ako opáti týchto kláštorov – čo je buddhizmus v súhrne a podstate, bol som poučený, že je to zásada, že „cvičenie a duchovne bdelé bytie, nie sú dve odlišné veci. Preto nielen kvôli tých cvičencov, ktorí sú v bránach nášho chrámu, ale aj pre tých, ktorí, vyznamenaní svojím hľadaním Dharmy, túžia po Pravde v rámci Buddhovho Učena, som nasledoval cestu zručných učiteľov našej tradície. A v súlade s tým, čo títo Buddhovia a predkovia učili, som poznal, že človek musí usilovne praktizovať Cestu prostredníctvom meditácie v sede. Vykonával som to bez toho, aby som rozlišoval medzi tými, ktorí majú postoje začiatočníka alebo aby som sa zaoberal tým, či tí, ktorí sú poučovaní, sú obyčajní ľudia alebo svätí.
14.Shōbōgenzō: O maximálnom úsilí pri praktizovaní cesty Buddhov
Iste ste počuli, čo povedali majstri: nie je to tak, že cvičenie a osvietenie neexistujú. Ide len o to, že ich nemožno uchopiť a zneuctievať a ten, kto jasne vidí čo je Cesta, je ten, kto praktizuje Cestu. Pochopte, Že cvičenie a prax musíte vykonávať uprostred uvedomovania si Cesty. Potom sa môžete opýtať:“ A čo tí japonskí učitelia predchádzajúcich generácií, ktorí šírili učenie písma po celej našej krajine? V čase, keď išli do Číny počas dynastie Jang (Ťang) a priniesli so sebou Dharmu, prečo ignorovali tento princíp meditácie v sede a len odovzdávali písomné učenie? Zdôraznil by som: „Dôvod prečo títo ľudský učitelia v minulosti neodvádzali toto učenie bol ten, že naň ešte nedozrel čas.“ Potom sa môže opýtať: „ Chápali učitelia tých dávnejších čias túto Dharmu? Odpovedal by som: „ Keby jej rozumeli odovzdali by ju“. Potom môže podotknúť: „Niektorí ľudia hovoria, nezarmucuj sa nad narodením a smrťou, pretože je tu mimoriadne rýchly spôsob, ako sa od nich oslobodiť a to tým, že pochopíme zásadu, že vrodenou prirodzenosťou mysle človeka je byť večne stálym a pretrvávať bez zmeny“.
To znamená, že toto fyzické telo sa zrodilo, nevyhnutne príde k zániku, ale napriek tomu táto vrodená prirodzenosť mysle nikdy nezanikne. Keď niekto plne pochopí, že vrodená prirodzenosť jeho mysle nikdy nezanikne zrodením ani smrťou a je v jeho tele, vidí že to je jeho pravá a skutočná prirodzenosť. Jeho telo je teda len dočasnou formou, rodí sa tu a umiera tam, stále podlieha zmenám, zatiaľ čo jeho myseľ je večne trvalá, takže nie je dôvod očakávať, že sa bude v priebehu času meniť, tak v minulosti prítomnosti aj budúcnosti. Chápať vec týmto spôsobom je to, čo znamená byť oslobodení od zrodenia a smrti. Pre toho, kto pochopí tento princíp, jeho budúce zrodenia a úmrtia skončia a jeho telo zanikne a vstúpi do oceánu Skutočnej existencie. Keď vpláva do toho oceánu Bytia, bude nepochybne disponovať úžasnými cnosťami, tak ako všetci Buddhovia a Tathagatovia. Aj keď si to môže uvedomiť vo svojom súčasnom živote, nebude presne taký istý ako títo svätí, pretože má telesnú existenciu, ktorá vznikla dôsledku klamných činov v minulosti. Človek, ktorý ešte nepochopil túto zásadu, bude
15.Shōbōgenzō: O maximálnom úsilí pri praktizovaní cesty Buddhov
sa neustále točiť v kruhu nasledujúcich zrodení a smrti. Preto by sme sa mali poponáhľať a plne pochopiť princíp vrodenej prirodzenosti mysle, ktorá je večne stála a pretrváva bez zmeny. Čo môžeme získať, keď budeme celý život len tak nečinne sedieť, čo by to mohlo priniesť? Takýto výrok skutočne zodpovedá ceste všetkých Buddhov a všetkých predkov, nemyslíte? „Chcel by som zdôrazniť“: Názor, ktorý ste práve vyjadrili, nie je v žiadnom prípade buddhistický, ale skôr nebuddhistický názor šrenikanov. 10 Tento chybný názor možno vyjadriť takto: v našich telách sa nachádza inteligencia podobná duši. Keď sa táto inteligencia alebo intelekt stretáva s podmienkami, rozlišuje medzi dobrým a zlým, ako aj rozlišuje správne od nesprávneho. Uvedomuje si, čo je bolestivé a čo svrbí z túžby a je bdelá pri tom, čo je ťažko znesiteľné alebo ľahké. Všetky tieto reakcie sú v rámci schopností tejto inteligencie. Keď však toto naše telo zanikne, táto duši podobná prirodzenosť ho opúšťa a zrodí sa niekde inde. A v dôsledku toho, aj keď sa zdá, že tu a teraz zaniká, bude znovuzrodená na inom mieste, pričom nikdy nezahynie a vždy zostane nezmenená. Tak znie tento mylný názor.
Nech je to akokoľvek, vaše modelovanie považovať ho za Buddhovo Učenie, je hlúpejšie ako držať škridle alebo kamienka v presvedčení, že sú to zlato, alebo nejaký drahokam. Národný učiteľ Echu (Echú) vo veľkej Sungskej Číne nás dôrazne varoval pred takýmto názorom. Aby ste teraz prirovnali úžasnú Dharmu všetkých Buddhov s mylnou predstavou, že vaša myseľ bude pretrvávať, kým vaše fyzické črty zaniknú a predstavovať si, že práve to, čo spôsobuje zrodenie a smrť vás oslobodí od zrodenia a smrti, či to nie je hlúposť? Ako hlboko poľutovaniahodné! Uvedomte si, že toto je mylný názor toho, kto je mimo a nepočúvajte ho. Pretože teraz cítim voči tebe ešte väčšiu ľútosť, nemôžem tu túto záležitosť zanechať tak, ale pokúsim sa ťa zachrániť od tvojho mylného názoru. Mali by ste pochopiť, že v
10. Šrenikáni boli skupinou ne-buddhistov o ktorých sa predpokladá, že nasledovali učenie Šreniky, súčasníka Buddhu Shakyamuniho. Príležitostne používali výrazy podobné buddhistickým, ale s iným významom.
16.Shōbōgenzō: O maximálnom úsilí pri praktizovaní cesty Buddhov
V buddhizme sme vždy hovorili nielen o tele a mysli ako o neoddeliteľnosti, ale aj o povahe niečoho a forme, ktorú to má, ako o niečom čo nie je sú dve odlišné veci. Keďže toto učenie bolo rovnako dobre známe v Indii aj Číne, neodvažujeme sa od neho odchýliť. Ba čo viac, v budhistickom učení o tom, čo je stále, sa hovorí, že všetky veci trvajú bez toho, aby boli niekedy rozdelené do kategórií „telo a myseľ “. 11 V inštrukciách, o trvaní sa uvádza, že všetky veci podliehajú zániku bez rozdielu, či majú nejakú konkrétnu povahu alebo formu. Prečo teda riskujete, že budete protirečiť správnemu princípu, keď poviete, že telo zaniká, zatiaľ čo myseľ trvalo existuje? Nielen to, musíte plne pochopiť, že zrodenie a smrť je Nirvána: nikdy sa nehovorilo o nirváne mimo zrodenia a smrti. Navyše, aj keď sa možno mylne domnievate, že existuje Buddhova múdrosť, ktorá je oddelená od zrodenia a smrti, pretože ste sa dopracovali tomu, že myseľ trvalo pretrváva oddelenie od tela, táto „vaša myseľ“ chápe a rieši veci, vníma ich a vie, čo sú, je stále niečo, čo vzniká a zaniká a v žiadnom prípade nie je “večne trvajúca„. Táto „vaša myseľ „ je určite niečo úplne prechodné. Budete vidieť, keď si to overíte, že princíp jednoty tela a mysle je niečo, o čom sa v buddhizme neustále hovorí.
Ako teda myseľ sama o sebe, nezávisle na tele, nevzniká a nezaniká, tak ako vzniká a zaniká vaše telo? Okrem toho, v jednom čase boli nerozdeliteľné a v inom áno, potom by to, čo povedal Buddha, prirodzene bolo falošné a klamlivé. Okrem toho, ak by ste zrazu dostali predstavu, že odstránenie narodenia a smrti je to, o čom Dharma skutočne je, viedlo by vás to k poškvrneniu predpisov a pohŕdaniu Buddhovou Dharmou. Dávajte si na to pozor. Musíte tiež pochopiť, že to, o čom sa hovorí v Buddhovom Učení ako „bráne k učeniu o rozsiahlych vlastnostiach spoločných pre prirodzenosť všetkých myslí“, zahrňujúc celý vesmír bez toho, aby ho rozdeľoval na vrodené povahy a ich formy alebo niekedy označujúce veci ako “vznikajúce alebo zanikajúce„. Nič až po realizáciu osvietenia a Nirvany nie je vylúčené z vrodenej povahy vašej mysle. Každá vec v celom vesmíre je jedna myseľ.
11. Dōgen rozlišuje medzi buddhistickým pojmom pretrvávania a šrenikánským pojmom zotrvania. Pri prvom z nich všetky javy, fyzické aj nefyzické, vznikajú a pretrvávajú počas bližšie neurčeného obdobia, než sa rozpadnú a zaniknú, zatiaľ čo v druhom prípade sa predpokladá, že myseľ zostáva (pretrváva) nezmenená navždy.
17.Shōbōgenzō: O maximálnom úsilí pri praktizovaní cesty Buddhov
Všetky brány k učeniu sú rovnako z tejto jednej mysle. Tvrdenie, že neexistujú rozdiely, je spôsob, akým buddhisticka rodina chápe povahu mysle. Ako teda môžete v rámci tejto jedinej vše objímajúcej Dharme oddeliť telo od mysle, alebo oddeliť „zrodenie a smrť“ od Nirvany? Už ste žiakom Buddhu, takže nedajte na škrek jazyka blázna, ktorý vyslovuje názory, ktoré sú mimo pravej Cesty. Potom sa môžete opýtať: či tí, ktorý oddane meditujú v sede, musia prísne dodržiavať prikázania a mníšske pravidlá? Odpovedal by som: dodržiavanie prikázaní a vedenie čistého života sú štandardné zvyky zenovej tradícií a sú zvyčajným správaním Buddhov a predkov. Avšak o tých, ktorí ešte formálne neprijali predpisy, respektíve ktorý ich porušili, nemôžeme povedať, že ich meditácia v sede je bez hodnoty alebo zásluh. Potom sa môže opýtať: Určite niekto, kto sa snaží meditovať v sede, môže vykonávať aj praktiky, ako je spievanie mantier v shingonskom (šingonskom) štýle, alebo Tendai forma introspekcie, pri ktorej sa snažíme prestať myslieť na zlé myšlienky a rozjímať o tom, čo je pravda. Je to tak? Podotýkam: keď som bol v Číne, opýtal som sa majstrov našej tradície o skutočných kľúčoch k úspešnému tréningu. Žiadny z nich neodpovedal, že by počul o niekom z našich predkov, ktorému bola Buddhova pečať riadne odovzdaná,
či už v Indii alebo v Číne, ktorý by robil praktiky, ako sú tieto dve. Skutočne, ak neurobíte jedinú záležitosť, pre ktorú cvičíte a vec, na ktorú sa sústredíte, nikdy nedosiahnete jedinečnú múdrosť. Potom sa môže opýtať: môžu túto prax vykonávať muži a ženy v laickom živote, alebo je vhodná len pre mníchov? Upozornil by som ho: predkovia vo svojom učení povedali: keď ide o realizáciu Buddhovej Dharmi, nerobte rozdiely medzi mužmi a ženami, alebo medzi vznešenými a pokornými. Potom sa môže opýtať: tým, že mnísi opúšťajú domáci život, sa rýchlo oddelia od všetkých svojich rôznych väzieb, takže nemajú žiadne prekážky, aby usilovne praktizovali meditáciu v sede. Ako však môžu tí z nás, ktorí sú zapojení do každodenných tlakov laického života, toto obrátiť na vykonávanie výcviku a praxe, aby mohli realizovať Cestu Buddhov, ktorá sa nestará o svetské záležitosti? Chcel by som zdôrazniť: Buddhovia a predkovia z ich prekypujúcej sympatie otvorili veľké, široké brány svojho súcitu. Urobili to preto, aby mohli všetkým vnímajúcim bytostiam vstúpiť na Cestu a realizovať Pravdu. Kto z tých, ktorí sú vo svetoch svetských, alebo svätých, by mohol byť vylúčení zo vstupu?
18.Shōbōgenzō: O maximálnom úsilí pri praktizovaní cesty Buddhov
Z toho dôvodu by sme mali hľadať príklady z minulosti až po súčasnosť, a overených príkladov je naozaj veľa. Napríklad čínski cisári Jank Jia – Dsunk a Shun – Dsunk (Ťang T´ai – Tsung a Šun – Tsung) boli hlboko zangažovaní v nespočetných štátnych záležitostiach a predsa usilovným praktizovaním meditácie v sede sa im podarilo prejsť veľkú Cestu Buddhov a predkov. Ministri Li a Fang, hoci boli radcami a slúžili ako pravé ruky svojho cisára, tak vďaka usilovnému meditovaniu v sede sa im podarilo dosiahnuť Pravdu a vstúpili na veľkú Cestu Buddhov a predkov. Jednoducho záleží na tom, či máte odhodlanie alebo nie. Nemá to nič spoločné s tým, či ste v mních, alebo hospodár. Okrem toho tí, ktorí dokážu hlboko rozoznať rozdiel medzi tým, čo je vynikajúce a čo priemerné, prirodzene dáva vzniknúť viere a dôvere. O čo viac je zrejme, že tí, ktorí považujú svetské záležitosti za prekážku k Buddhovej Dharme, iba vyvodzujú, že Buddhova Dharma vo svetskom svete neexistuje a robia to preto, že ešte nepoznali, že v rámci Buddhovej Dharmy neexistujú „svetské Cesty“. Nedávno bol vo veľkej Číne minister menom radca Feng. Bol to vysokopostavený úradník, ktorý bol mimoriadne vyspelý na Ceste predkov. Neskôr o sebe zložil báseň:
Keď som oslobodený od úradných povinností,
rád sa venujem meditácii.
Málokedy si ľahnem,
alebo spím vo svojej posteli.
Hoci mám podobu štátneho ministra,
od mora k moru
ma nazývajú „starý buddhistický mních“.
Táto báseň hovorí o tom, že aj keď mal postavenie, ktoré mu ponechávalo málo voľného času kvôli povinnostiam, jeho odhodlanie smerom k ceste Buddhov bolo také hlboké, že realizoval Cestu. Mysliac na neho, by sme sa mali pri tom zamyslieť nad sebou a vidieť, ako náš súčasný stav vyzerá v zrkadle jeho bývalých čias. Vo veľkej Sunk (Sung) Číne som nikdy nepočul, že by súčasní vládcovia, a ich ministri, šľachta a obyčajní ľudia, neupevňovali svoje srdcia na ceste predkov. Tí, ktorí boli v armáde, aj tí v štátnej službe boli zameraní na usilovný výcvik v meditácii a študovali Cestu. Medzi tými, ktorí mali tento zámer, sa mnohí nepochybne prebudili do toho, čo je základom ich srdc a mysle. To by vám malo dať najavo, že svetské povinnosti samy o sebe nebránia Buddhovej Dharme.
19.Shōbōgenzō: O maximálnom úsilí pri praktizovaní cesty Buddhov
Ak sa autentická Buddhová Dharma šíri po krajine, všetci Buddhovia a všetky nebeské bytosti budú neustále ponúkať svoju ochranu a v dôsledku toho vládca premení svoj národ na mierový. Keďže sú to múdri a svätí, ktorí prinášajú mierumilovnosť, Buddhova Dharma sa stáva stále silnejšia. Okrem toho, keď bol ctihodný Shakyamuni na svete, aj tí, ktorí boli zvrátení vo svojom konaní, alebo pokrivený vo svojich názoroch, našli Cestu. Na zhromaždeniach predkov a majstrov sa na Cestu dostali tak „mladí lovci“, ako aj „starí drevorubači“ a podobne zažili duchovné prebudenie. 12 Takže je to iste možné aj pre iných ľudí, než sú títo! Jednoducho nasledujte poučnú Cestu pravého majstra. Potom sa môže opýtať: ak sa rozhodnem vykonávať túto prax, môžem si uvedomiť pravdu aj v tomto súčasnom svete, ktorý sa nachádza v poslednom, degenerovanom štádiu Buddhovho Učenia? Upozornil by som: Hoci tí, ktorí sa venujú štúdiu písma, robia z rôznych pojmov a aspektov veľkú vec, v pravom učení veľkého kurzu sa nerozlišuje o pravom, povrchnom, či konečnom období Dharmy a hovorí sa, že každý uskutoční Cestu, ak vykonáva výcvik. A nielen to, s tou pravou Dharmou, ktorá je priamo odovzdávaná, akonáhle vstúpite do praxe a zanecháte svoje „ja“ za sebou, budete tiež radi využívať zázračné poklady, ktoré v sebe máte.
Či už niekto osobne realizoval, alebo nerealizoval Pravdu, je niečo čo budú prirodzene vedieť tí čo absolvovali školenie, rovnako ako to rozpoznajú tí, ktorí pijú vodu a cítia či je studená alebo teplá. Potom sa môže opýtať: niektorí hovoria, že podľa Buddha Dharmy, ak plne pochopím význam „naša myseľ je Buddha“, potom aj keď nespievam sútry alebo fyzicky neuvádzam Buddhovu Cestu do praxe, nechýba mi Buddhova Dharma. Stačí vedieť, že Buddha Dharma vo mne vždy existovala a je to to v čom celé uskutočňovanie Cesty spočíva. Okrem toho nie je potrebné sa obracať na iných, keď niečo hľadáme. Prečo by som sa teda mal zapájať do usilovného praktizovania meditácií v sede? Upozornil by som ho: toto tvoje tvrdenie je beznádejne nespoľahlivé.
12. „Mladí lovci“, je narážka na tých, ktorí sa začínajú vzdelávať a ktorí po vzniku zámeru realizovať Buddhovstvo, sa o ňom horlivo usilujú. „Starí drevorubači“ sú tí, ktorí sa už dlho venujú výcviku, ale stále sa zaoberajú vyrezávaním koreňov svojich karmických tendencií. Tieto dva typy si bránia v prebudení buď prílišnou horlivosťou alebo tým, že sa držia predstavy, „mám k tomu ešte veľmi ďaleko“.
20.Shōbōgenzō: O maximálnom úsilí pri praktizovaní cesty Buddhov
Keby bola záležitosť taká, ako si ju uviedol, potom by každý, kto má vedomú myseľ, mohol vysvetliť princíp Buddhovej Dharmy bez toho, aby musel čokoľvek realizovať. Musíte pochopiť, že Buddhovú Dharmu treba skúmať bez toho, aby ste sa držali akéhokoľvek pojmu „ja“ alebo „iný“. Ak viete, že vy samy ste Buddha, čo je realizácia Cesty, tak chápete, že ctihodný Shakyamuni by si v dávnej minulosti nedal toľko práce s tým, aby sa pokúsil pomôcť ostatným realizovať Cestu. Dovoľte mi, aby som to na chvíľu podložil nádherným príkladom týkajúcim sa starobylého človeka s veľkou cnosťou: kedysi dávno bol jeden mních v mníšskej komunite majstra Hōgena (Hógen) menom Gensoku, ktorý bol podriadený pod správou administratívneho šéfa chrámu.
Majster Hōgen sa ho opýtal: Gensoku, ako dlho ste v našom spoločenstve?
Gensoku odpovedal: prečo? V komunite som už tri roky.
Majster pokračoval: keďže ste ešte stále mladší mních, prečo ste sa ma nikdy nepýtal na Buddhovu Dharmu?
Gensoku odpovedal: nebudem vašej ctihodnosti klamať. Predtým, keď som bol z meditačným majstrom Seihō (Sejhó), som úplne dosiahol miesto radostnej ľahkosti v Buddhovej Dharme.
Majster povedal: a čo bolo povedané, že si získal vstup na toto miesto?
Gensoku odpovedal: raz som sa Seihōa opýtal, čo je pravé „Ja“ novica, a Seihō odpovedal:“ Tu prichádza boh ohniska a hľadá oheň“. 13
Hōgen odpovedal: pekne povedané. Obávam sa však, že si to nepochopil.
Gensoku odpovedal: boh ohniska je spojený s ohňom, takže som to chápal tak, že ako sa oheň používa na hľadanie ohňa, tak práve ja je to, čo sa používa na hľadanie pravého Ja.
Majster povedal: presne, ako som predpokladal! Nepochopil si to. Ak by bola taká Buddhová Dharma, je nepravdepodobné, že by bola pokračovala a bola odovzdávaná až do dnešných dní.
13 Boh ohniska bola prezývka pre chrámového chlapca, ktorý sa staral o zapaľovanie lámp. Chrámový chlapci, ktorých vek sa pohyboval od siedmich do pätnástich rokov, ešte neprijímali prikázania a neboli mníchmi.
21.Shōbōgenzō: O maximálnom úsilí pri praktizovaní cesty Buddhov
Gensoku bol z toho taký rozrušený, že opustil kláštor. Na ceste si ale pomyslel: V tejto krajine je majster známy ako vynikajúci a učený kláštorný učiteľ a ako veľký duchovný vodca a sprievodca pre päťsto mníchov. A tým, že mi vyčítal, že som sa mýlil, musí mať nepochybne pravdu. Tak sa vrátil k svojmu majstrovi, úctivo sa mu uklonil a povedal: čo je pravé Ja novica?
Majster odpovedal: tu prichádza boh ohniska a hľadá oheň. Keď počul Gensoku tieto slová, naplno sa prebudil do Buddhovej Dharmy.
Z toho je celkom jasné, že intelektuálne pochopenie „moje vlastné ja je Buddha“, nie je dostatočným dôvodom na to, aby sme mohli povedať, že ste pochopili Buddhovu Dharmu. Ak by intelektuálne pochopenie „vlastné Ja je Buddha“ bolo tým, čo je Buddhova Dharma, majster na základe toho, čo bolo predtým povedané, by nemusel ponúkať vedenie, alebo napomínať svojho žiaka spôsobom, ako to urobil. Od okamihu, keď stretnete dobrého duchovného priateľa, by ste sa nepochybne mali ihneď pýtať na postupy a zásady výcviku a praxe, ako aj neochvejne robiť všetko, čo je vo vašich silách, aby ste praktizovali meditáciu v sede a držali sa Cesty a nikdy nedopustili, aby sa vaša myseľ upokojila s akýmkoľvek čiastočným pochopením.
Potom sa úžasná technika Buddhovej Dharmi neukáže ako bezvýsledná. Potom sa môže opýtať: počul som, že v Indii a Číne, v súčasnosti, ako aj v minulosti, boli ľudia, ktorí sa prebudili na Cestu tým, že počuli zvuk bambusu pri údere naň, a iní, ktorým sa pri pohľade na farbu kvetiny objasnilo, čo je ich myseľ, nehovoriac o veľkom majstrovi Shakyamuniovi, ktorý si uvedomil Cestu, keď videl rannú hviezdu, alebo ctihodnom Anadovi, ktorému sa pri zvrhnutí stožiara s oponentom vyjasnilo čo je Dharma. Okrem toho od čias šiesteho čínskeho predka bolo v piatych rodinách našej tradície mnoho ľudí, ktorí objasňovali, čo je základom mysle prostredníctvom stretnutia s jediným slovom, alebo polovicou verša písma. Iste, nie všetci títo ľudia, ktorí boli vždy usilovní, praktizovali Cestu len meditáciu v sede, však? Zdôraznil by som: musíte vedieť, že ani jeden z tých konkrétnych osôb – ten, ktorému sa pri vzhliadnutí farby objasnilo, čo je to myseľ, a ten ktorý bol prebudený na Cestu rezonujúcim zvukom, nestrávili čas špekuláciami a kritickým hodnotením, zatiaľ čo usilovne praktizovali Cestu. Ani nevytvorili druhú „osobu“ – či už „seba“ alebo „iného“ – , kým sa priamo venovali tejto praxi.
22.Shōbōgenzō: O maximálnom úsilí pri praktizovaní cesty Buddhov
Potom sa môže opýtať: ľudia v Indii a Číne boli vždy podstate čestní a priami. Pretože obe krajiny boli centrami kultúry, ich ľudia, ktorí boli poučení o Buddhovej Dharme, dokázali vstúpiť vždy tak rýchlo na Cestu. Naša krajina bola od dávnych čias nesmierne chudobná na dobročinnosti a múdre rozlišovania, takže pre nás bolo ťažké nahromadiť práve duchovné semená. Pretože sme boli krajinou divokých barbarov, tak hoci semienka sú, žiaľ nie je ich vidieť. Okrem toho sú mnísi v našej krajine podradnejší, ako hospodári v týchto veľkých krajinách. Naši ľudia sú hlúpi, úzkoprsí a malicherní. Pevne lipnú na pominuteľných úspechoch. A tešia sa z povrchných cností. Či sa takýmto ľuďom, aj keď sedia v meditácii, podarí rýchlo realizovať Buddhovú Dharmu? Chcel by som zdôrazniť: ako hovoríte, ľudia v našej krajine ešte nie sú všeobecne múdri vo svojom rozlišovaní a sú tiež náchylní k lenivosti a predsudkom. Keby dostali Dharmu priamo, jej sladká rosa by sa zmenila na kyslú a stala by sa pre nich jedom. Chuť po sláve a zisku prichádza rýchlo, zatiaľ čo klam a chtivosť sa ťažko opúšťajú. Aj napriek tomu si to nevyhnutne nevyžaduje svetskú múdrosť ani svetských, ani svätých, aby ľudia rozpoznali a vstúpili do Buddhovej Dharmy, aby mohli slúžiť ako prievozník, ktorý bude prevádzať ostatných za hranice svetského. Keď bol Buddha na tomto svete, prišiel k nemu istý muž, ktorý zakúsil všetky štyri plody vedúce k arhatstvu, keď ho udrela lopta do hlavy. A istá žena pochopila, čo je veľká Cesta tým, že v predchádzajúcom živote si hravo obliekla mníšsku kesu.
Tieto dve voľné a tupé osoby boli obe ako hlúpe a zmätené zvieratá. Napriek tomu, keď ich zachránila úprimná viera a dôvera, bola im poskytnutá Cesta, ktorá ich vyviedla z ich bludov. Tiež, keď videla nevedomého starého mnícha tupo sediaceho veriaca laická žena, ktorá mu priniesla jedlo, tak pri podaní bola náhle prebudená. Jej skúsenosť nezávisela od „osvietenej múdrosti“ ani od písma, ani sa nespoliehala na slová či vysvetlenia. Tento stav jej navodila jej úprimná viera a dôvera. Aj Shakyamunyho pokyny sa šírili prostredníctvom troch tisíc svetov už približne dvetisíc rokov. Krajiny v rámci týchto svetov sú rôzneho druhu a nemusia byť nevyhnutne krajinami dobrotivosti a múdrosti, ani ich obyvatelia nie sú nevyhnutne vždy bystrí, či intelektuálne brilantní. Napriek tomu, pravá Dharma Tathagatu tu mala vždy úžasnú, nepredstaviteľnú záslužnú silu, takže keď dozrie čas, šíri sa po celom svete. Keď ľudia náležite cvičia a praktizujú s úprimnou vierou a dôverou – buď jasný či tupý – všetci rovnako uskutočnia Cestu. Nepodliehajte myšlienkam, že naša krajina nie je krajinou dobročinnosti a múdreho rozumu a že jej obyvatelia sú príliš nerozumní alebo hlúpi nato, aby dokázali pochopiť, čo je Buddhová Dharma. Okrem toho sú všetci ľudia dobre obdarení skutočným semenom duchovnej múdrosti. Jednoducho je pre nich zriedkavé, aby s ňou boli v presnom súlade, a v dôsledku toho ju ešte úplne neprijímajú a netešia sa z nej.
23.Shōbōgenzō: O maximálnom úsilí pri praktizovaní cesty Buddhov
Predchádzajúca výmena otázok a odpovedí môže byť mätúca z dôvodu môjho prechádzania medzi perspektívami hosťa a hostiteľa. 14 A tak som možno do istej miery spôsobil, že sa na prázdnej oblohe objavili iluzórne kvety. Nech je to akokoľvek, keďže princíp našej tradícii o usilovnom praktizovani Cesty prostredníctvom sedenia meditácie sa do tejto krajiny ešte nedostala, aké smutné pre tých, ktorí majú duchovné zámery. Práve z tohto dôvodu som zdôraznil trochu toho, čo som videl a počul, keď som bol v Číne a uspokojil som sa s tým, že som uviedol práve kľúče majstrov s jasným pohľadom, aby tí, ktorých sa chcú vzdelávať v tejto praxi sa mohli o nich dozvedieť. Okrem toho nemám v súčasnosti dostatok času na to, aby som stanovil pravidlá a predpisy zenových kláštorov, ani na určenie hodností, noriem a obradov pre chrámy. Okrem toho sa takáto úloha nesmie robiť narýchlo. Aj keď naša krajina leží na východ od Dračieho mora, ktoré ju oddeľuje od Číny, a ktorá leží ďaleko za mrakmi a hmlou, v čase japonských cisárov Kimmeiho (Kimmej) a Yomeiho (Jomej) v šiestom storočí sa v Japonsku objavilo Buddhovo Učenie a zo západných krajín sa postupne presúvalo na východ, k šťastiu nášho ľudu. Ich termíny a jemnosti, ako aj rituálne formality s nimi spojené, sa často zamotávali, takže vznikali pochybnosti o tom, ako vykonávať prax a tak to všetko sťažovalo. Ale teraz, ak si z roztrhaného rúcha a zaplátanej misky na almužnu urobíte celoživotnú dráhu, postavíte si slamenú chatrč neďaleko miesta, kde Biela skala vyčnieva s machom porastených útesov a pritom budete sedieť vzpriamene a leštiť váš tréning, v okamihu sa s stanete tým, kto „prekročí hranice Buddhu“ a rýchlo ukončíte veľkú vec, pre ktorú ste cvičili a študovali celý život. 15 presne toto sú priateľské napomenutia majstra Kodona z hory Dračí tesák s odporúčaním ako cvičiť odkázané, Makakashōvi (Makakašóvi) na hore Kohútia noha. Pokiaľ ide o postupy meditácie v sede, mali by ste sa riadiť tým, čo je uvedené v mojich pravidlách meditácie, 16 ktoré som zostavil počas nedávneho obdobia Kanroku (1225 – 1227). Hoci pri šírení buddhizmu by mal mať človek povolenie od panovníka krajiny, ak sa ešte raz zamyslíte nad odkazom z božského Supého vrchu, potom všetci vládcovia, páni, ministri a generáli, ktorí sa objavili v státisícoch miliónov krajín, sú osoby, ktoré milostivo prijali Buddové nariadenia
a teraz vďaka svojim minulým životom, žijú tým, že nestrácajú zo zreteľa svoju drahocennú túžbu chrániť Buddhovu Dharmu. Tieto regióny v ktorých sa šíri duchovná pomoc, nech sú kdekoľvek, nemusia byť prísne buddhistické krajiny. Preto nechajte Cestu Buddhov a predkov prúdiť, a nemusíte nevyhnutne čakať na to, kým budú všetky podmienky dokonalé. Stačí myslieť na dnešnej deň ako na deň, keď treba začať. Preto to, čo som tu zhromaždil, nechávam pre tých, ktorí sa sústreďujú na svoju túžbu po Buddhovom Učení, ako aj pre všetkých pravých študentov, ktorí sa pri hľadaní Cesty vznášajú ako oblak a nocujú ako plávajúca trstina.
Zapísané v polovici jesene v treťom roku éry Kanki (12. septembra 1231) mnou, mendikantským mníchom Dōgenom, ktorý odišiel do Číny za éry Sungov (Sunkov), aby mohol prijať a priniesť transmisiu Dharmy.
14. Teda medzi postojom pýtajúceho sa žiaka a odpovedajúceho majstra.
15. V tejto vete opis učňa nie je len idylickým portrétom pustovníka, ale podáva aj výstižný metaforický opis toho, ako má niekto cvičiť, pritom využíva tradičné čínske buddhistické obrazy. Rúcho alebo kesa a jeho roztrhanie sa tu spája s porušením predpisov a jeho oprava je výsledkom skutočného odhodlania robiť veci lepšie. Miska na almužnu naznačuje ochotu človeka cvičiť sa v tom, že sa bude snažiť zaplátať tieto trhliny. Napriek tomu, že stav týchto dvoch aspektov nie je „dokonalý“ cvičiaci je stále ochotný pokračovať v práci, pričom si uvedomuje, že sú ešte veci, ktoré musí urobiť a na ktoré nemusíte byť „dokonalý“, aby ste mohli pokračovať ďalej. Chatrč často oznamuje „miesto tréningu“ kde menovite telo a myseľ cvičenca sú chránené pred karmickými a emocionálnymi búrkami, ktoré ho môžu napadnúť buď fyzicky „mimo seba“, alebo duševne „v sebe“.
16. Odkaz na Fukanzazengi
Doslov
Je veľmi ťažké pochopiť ducha tej doby v ktorej žil Dōgen. Predsa nás delí 800 rokov od tých čias. Spôsob vyjadrovania bol podstatne odlišný, reč bola kvetnatejšia a rôzne slovné zvraty, ktoré boli v tej dobe používané, dnes už neplatia. Čínska kultúra bola v tom čase veľmi vycibrená, nehovoriac o cisárskom dvore a aristokracii, či už v Číne, alebo v Japonsku. A k tejto najvyššej vrstve onoho času patril Dōgen. Preto je neľahké prekladať jeho diela a obzvlášť Shōbōgenzō z japončiny do napr. angličtiny a poťažne odtiaľ do ďalších jazykov a pritom ešte nestratiť Dōgenovho ducha alebo ducha jeho diela. Aj tak sa vždy niečo stratí z pôvodnej esencie, pretože každý jazyk má svoje špecifiká a veci sa nedajú veľakrát preložiť doslovne. K Shōbōgenzō sa dá pristupovať rôznymi spôsobmi, podľa stupňa vyspelosti študujúceho a úrovne jeho vedomia a to bol hlavný zámer Dōgena. Ale jadro a najhlbšie vrstvy tvoria osvieteného ducha a dalo by sa povedať, že je to posolstvo a reportáž už z druhého brehu. Ja som sa snažil a preložiť a sprístupniť aspoň prvú a veľmi dôležitú kapitolu zo Shōbōgenzō a to „Bendōwa“ (prednáška o význame zazen) a aj takto malým prispením pomôcť šíriť Buddhovu Dharmu. Shōbōgenzō je veľmi rozsiahle dielo, ktoré pozostáva z 96. kapitol a má 1118 strán. Anglický preklad z ktorého som čerpal bol vydaný v roku 2007 Shasta Abbey, na popud Rōshi Jiyu – Kennett (Róši Džiju – Kennett) roku 1994. Reverend Hubert Nearman O. B. C., pracoval na preklade z japončiny do angličtiny s celým kolektívom približne 14 rokov. Patrí im za to veľká vďaka, že sprístupnili toto skvostné dielo svetu a tak sa učenie môže šíriť ďalej aj týmto spôsobom
Ko Shin
P.S.
Poďakovanie a Gassho (Gašó) patrí mníchovi Zoltán Seidō Szívosovi, ktorý pomáhal s realizáciou, úpravou a vložením týchto prekladov na našu webovú stránku.
