Prvá zásada, ktorú môžeme označiť aj ako zvláštne odovzdanie mimo učenia. Toto sa vzťahuje na výrok – „Od Ducha k Duchu“ – „I SHIN DEN SHIN“, kde k učeniu je nutný jeden vzťah. To by bolo príčinou toho, že Bodhidharma započal jeden špeciálny reťazec prenosu Dharmy. Táto zásada predstavuje postoj zenu, ktorý sa vracia až k historickému Buddhovi Shakyamunimu. Pri jednom kázaní na Supej hore Buddha urobil zvláštne gesto – pozdvihol ruku s kvetinou a privrel oči. Dav mníchov ticho sledoval tento výjav. Jedine Mahakašyapa pochopil a usmial sa. Buddha povedal: mám poklad oka pravdy, nevýslovnú myseľ nirvány a bezforemné učenie úplného osvietenia. Tieto odovzdávam Kašyapovi. Týmto gestom začala epocha zenu. Toto učenie dostal aj Bodhidharma, ktorý ho preniesol v 6. storočí do Číny, aby sa potom ďalej šírilo až do Japonska. Po týchto udalostiach všetci majstri a patriarchovia učili svojich žiakov často bez slov a poukazovali priamo na podstatu vecí gestami, výkrikmi, údermi palicou, sandálom a podobne. Toto je jedno z najpodstatnejších rysov zenu – bezslovná náuka.
Druhá zásada je, že sa neopierame o písma a slová. Toto úzko súvisí s prvou zásadou. V skutočnosti sa obidve vzťahujú k tomu, že hoc ako pekne sú napísané sútry a iné sväté písma, pokiaľ v sebe nezrealizujeme ich obsah a význam, tak sú nám na nič. Hlbší význam týchto myšlienok je, že sa nesmieme len slepo opierať o sväté texty a vlastne o nič. Musíme pochopiť, že čínsky buddhizmus v tom čase, keď sa tam objavil Bodhidharma, veľmi lipol na svätých písmach a obradoch a toto bola veľká prekážka pri hľadaní pravdy. Neznamená to však, že v dnešnej dobe to nejako stratilo na aktuálnosti. Práve preto je dôležité pochopiť zásadu: v našej praxi sa neopierame o nič. Často tu však dochádza k nedorozumeniam a nepochopeniu podstaty veci. Vysvetľuje sa to tak, že praktizujúci sa neoboznamujú s buddhistickými spismi a nechávajú ich bez povšimnutia. Toto ale nie je pravda. Neexistuje taký zenový mních a hlavne taký zenový majster, ktorý by sa neoboznámil so staršími či neskoršími spismi a aby ich neštudoval počas svojho života. To, že sa neopierame o ne, znamená, že ich poznáme, ale nelipneme na nich. Keď to premietneme na seba, tak to značí, že sa nesnažíme nájsť odpovede na naše problémy odporúčaniami iných, ale hľadáme odpovede v sebe. Tým, že sa niekto naučí nespočet textov a sútier ešte neznamená, že sa dostane bližšie k jadru veci.
Tretia zásada poukazuje priamo na ľudské srdce, alebo priamo na podstatu vecí. Učenie majstrov nás vedie už k predtým spomínanej bezslovnej náuke a odovzdaniu. Keď si prečítame nejaký koán, tak sa často stretneme s týmto javom: môžeme objaviť odpoveď majstra buď v nejakom geste, alebo špeciálnom poukázaní na niečo. Na prvý pohľad to často vyznie tak, že majster neodpovedá na danú otázku, čo ani nie je taký problém, nakoľko majster sa v mnohých prípadoch ani nezaoberá položenou otázkou, ale poukazuje priamo na duchovný stav hľadajúceho. Môžeme to definovať aj tak, že nie je dôležitá položená otázka, ale len to, aby vedomie mnícha v plnej miere dosiahlo prebudenie a stav jednoty. V súvislosti s tým existuje množstvo koánov. Jeden menej známy, ale aktuálny k téme. Pri jednej príležitosti sa opýtal mních majstra: Čo je slovo pred tým, než sa vypovie? Odpoveď majstra: Predtým, než si sa pýtal, som odpovedal. Toto všetko sa zdá byť nanajvýš jednoduché. Majstri vlastne neučia nič iné ako to, čo sa vzťahuje k posledným slovám Buddhu: Usilujte neúnavne. Čiže usilujte a nehľadajte odpovede niekde mimo vás, ale vo vás vo vašom vnútri. Keby sme chceli v kocke definovať zen, tak by na to stačila táto veta. Poukázať na ľudské srdce znamená to isté, ako poukázať na pravú podstatu všetkého.
Štvrtá zásada je videnie svojej vlastnej podstaty a stať sa Buddhom, čiže vidiac podstatu vecí, kde neexistuje žiadne individuálne ja, ego a uskutočniť stav Buddhu. Toto je vlastne pravé vyjadrenie mena Buddha – prebudený a nie osoby, ktorá žila pred dva a pol tisíc rokmi. V prípade iných buddhistických škôl slovo Buddha znamená totožnosť s osobou, ktorá žila v minulosti a mala nadprirodzené schopnosti. Avšak v zene je to inak. V učení zenu Buddha nie je nikto iný ako my všetci v prebudenom, osvietenom stave. Je len tento jediný Buddha a nikto iný. Na prvý pohľad to vyzerá tak, že zen si neváži buddhistickú tradíciu. Zen však hľadá vlastne možnosti, ako sa stať Buddhom. Práve preto je zen možno najpravejšou formou buddhizmu. Keby sme to chceli celé zhrnúť, tak štvrtá zásada hovorí o samom stávaní sa Buddhom. Tieto slová vlastne vyzdvihujú tú časť Buddhovho učenia, kde sa hovorí, že každá cítiaca bytosť vlastní buddhovskú podstatu. Takže vidiac vlastnú čistú prirodzenosť, vidíme buddhovskú prirodzenosť, Buddhovo čisté vedomie a tak sa stávame Buddhom.
